V tieni 19.stor. chcel Marx zbaviť moderný priemyselný kapitalizmus vírusov. Tvrdil, že každý pre predaj vyrobený tovar má úžitkovú hodnotu ako aj výmennú hodnotu. Použiteľná hodnota kresla pre spotrebiteľa predstavuje možnosť si do neho sadnúť a čítať knihu. Výmenná alebo peňažná hodnota vychádza z toho, že obchod za neho vyžaduje viac ako človek očakáva. Marx došiel k záveru, že je tiež tovar a preto je pre rozvoj kapitalizmu rozhodujúca. Robotník dostane za svoju „úžitkovú hodnotu“ vyrábať tovary protihodnotu alebo mzdu, ktorými kryje svoje životné náklady. Ak sa kombinuje úžitková hodnota robotníkov so strojmi zamestnávateľa, je hodnota vyrábaných tovarov vyššia ako výmenná hodnota robotníka. Nadhodnotu, popritom vyrobenú, ktorú zamestnávateľ dostane ako zisk, Marx označil ako vykorisťovanie. Tento zisk je na jednej strane základom pre expanziu kapitalizmu, pričom nepretržitý rast vykorisťovania slúži ako motor. Podľa Marxa rastúce
vykorisťovanie zvyšuje protirečenia
vo vnútri takéhoto systému, ktorý nakoniec vedie k tomu, že zamestnanci prevezmú kontrolu nad výrobnými prostriedkami – strojmi a fabrikami, čím sa etabluje socialistické hospodárstvo. (citát z knihy Donalda Marrona: Wirtschaft in 30 Sekunden).
V teórii Karola Marxa (1818-1883) a Fridricha Engelsa (1820-1895) pokračoval Vladimír Iljič Lenin. Jeho aktivity napokon viedli k VOSR (Veľká októbrová revolúcia). Menej je už známe, že sa venoval aj psychológii– známa je jeho teória odrazu: „prostredníctvom zmyslových orgánov spoznávame na nás nezávisle existujúci hmotný svet“, t.j. hlásal, že na naše zmyslové orgány pôsobí len hmota, čím
utvrdil „materialistický svetonázor“
na existujúcu realitu, ktorá nás obklopuje. Tým protirečil a eliminoval idealistický výklad akýchkoľvek iných symbolov predstavovanom v tom čase predovšetkým cirkvou, ale aj prírodovedcami 19.stor. Lenin tak prispel k vzniku novej „komunistickej kultúry“, v ktorej sa do centra dostáva „robotník“ ako tvorca materiálnych hodnôt. V konečnom dôsledku takáto propaganda viedla k uznávaniu „jednej strany“ a „jedného“ vodcu, ktorý si udržiaval svoje prvenstvo tyranským spôsobom.
Plánované hospodárstvo (hospodársky systém)
Studená vojna je už minulosťou, ale pokiaľ bola, komunizmus a kapitalizmus stáli proti sebe. Bez možnosti zmierenia. V komunistických krajinách mal štát, vlastniaci stroje, fabriky a obchody, kontrolu nad produkciou a podnikmi. Centrálne riadiace orgány vypracovávali – väčšinou raz za 5 rokov,
plán, v ktorom bolo stanovené
čo, ako a kedy a za akým účelom bude vyrábané, rozdeľovali pevne stanovené úlohy na vedúcich podnikov, Keďže produkcia bola plánovaná centrálnymi úradmi, je tento systém známy ako „plánované hospodárstvo“ alebo „centrálne riadené hospodárstvo“. Označovalo sa ako socialistické, pretože hospodárstvo bolo plánované a neexistoval ani voľný trh, ani súkromné vlastníctvo. (citát z knihy Donalda Marrona: Wirtschaft in 30 Sekunden).
Cestovný ruch ako mladé hospodárske odvetvie (väčšia pozornosť sa mu dostala v 60-tych rokoch a neskôr), ma za socializmu zaujímavú históriu. Keďže ide o celkovo mladé odvetvie vo svete, v rámci plánovacieho procesu sa
aplikovali niektoré skúsenosti z vyspelých krajín
západnej Európy, predovšetkým z Rakúska. Uvoľnenie cestovania (predovšetkým k moru do bývalej Juhoslávie) tak umožnili v 60-tych a 70-tych rokoch rýchly rozmach turizmu. Tejto téme budem venovať niekoľko osobitných článkov, nakoľko pri prechode na kapitálový hospodársky systém sme nedokázali rýchle reagovať na zmeny v oblasti riadenia, čím štátne riadenie (neskôr aj na úrovni samosprávy) neprešiel transformáciou. Dôkazom toho je fakt, že dodnes chýba jasná deliaca čiara medzi podnikaním v cestovnom ruchu a podporou regionálneho rozvoja na úrovni štátu, samospráv či organizácií destinačného managementu.
Socialistické trhové hospodárstvo (hospodársky systém)
Je systém, ktorý kombinuje trh (v širšom alebo užšom slova zmysle v závislosti od počtu odvetví, v ktorých je možné aj súkromné podnikanie) a výrobné prostriedky v štátnom kolektívnom vlastníctve, pričom centrálny úrad na základe vlastnej skúsenosti stanovuje pevné ceny. Štát kontroluje investície do infraštruktúry. Tento systém sa uplatnil v niektorých krajinách, hoci v každej z nich
v inom pomere trhu a štátneho vlastníctva.
Jeden z nich je nám dôverne známy z konca šesťdesiatych rokov. Jeho hlavným predstaviteľom bol Oto Šik (po roku 1968 ušiel do Švajčiarska, kde pracoval na univerzite v St.Gallene). Dôležitým prvkom tohto politického systému mala byť inteligencia, ktorá práve pre Leninov „materializmus“ nebola docenená tvorivá duševná činnosť človeka – práce inteligenta , ktorá má neoceniteľný vplyv na vývoj a rozvoj hospodárstva. Preto 68-my rok nebol len o „ľudskom socializme“ ale aj o zmene politického systému, ktorý v rámci štátov RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) nemohol byť žiadnym členským štátom presadzovaný. Ďalšími predstaviteľmi tohto hospodárskeho systému je Enrico Barone (1859-1924), Oscar R.Lange (1904-1965, či Číňan Deng Xiaoping (neskoré sedemdesiate roky). Ale nielen Gorbačovov Sovietsky zväz, ale aj Vietnam i Laos majú blízko k uvedenému hospodárskemu systému.