Je dôležité si uvedomiť, že každý marketingový nástroj je potrebné dôkladne zostaviť. Rovnako je potrebné pripraviť organizačný systém, ktorý dokáže presadiť osvojenie si potreby zvýšenej kvality služieb medzi podnikateľmi, ktorí tieto služby cestovného ruchu poskytujú. Ak sa do toho chce zamiešať štát, nezostáva mu nič iné, ako vymyslieť informačný systém zvaný

„národný systém kvality služieb cestovného ruchu“

a urobiť ho čitateľným a užitočným pre podnikateľskú sféru tak, aby kvalita poskytovaných služieb sa v relatívne krátkom čase násobne zvýšila.

Slovensko už má legislatívne usmernenú klasifikáciu záväznú pre niektoré typy služieb. V minulosti pri rozhodovaní sa či vydať alebo nevydať v nižšej legislatívnej norme povinnosť dodržiavať kvalifikačné znaky pre zaradenie ubytovacích a stravovacích zariadení do kategórií, sa zvažovalo, že riadenie tohto druhu kvality by mohlo prejsť do kompetencie vtedajšej profesijnej organizácii ZHR SR (Združenie hotelov a reštaurácií SR). Dôležitá je však nielen kvalita ale aj ochranná značka, pričom „hviezdičky“, ako som sa dozvedela na prednáške počas jednej z gastronomických výstav vo Švajčiarsku, sa nemôžu stať ochrannou značkou pre ubytovacie zariadenia, pretože majú všeobecný charakter. Používajú sa aj na bežné hodnotenia, a to nielen kvality ubytovacích zariadení.

O čo ide pri systéme kvality?

V súvislosti s otvorením hraníc EÚ pre obchodovanie s cestovnými službami (viď zákon č. 170/2018 o zájazdoch…) vystupuje do popredia medzinárodné porovnanie kvality služieb cestovného ruchu (termín „služby cestovného ruchu“ majú širší pojem ako „cestovná služba“ typická pre „zájazd“, resp. „balík služieb“, pretože zahrňuje aj ďalšie služby neplatené, t.j. informačné).
V doposiaľ platnej Koncepcii rozvoja cestovného ruchu do roku 2020 (vypracovanej Sekciou cestovného ruchu a odsúhlasenou vládou v roku 2013) sa píše: „Je potrebné zaviesť značky kvality, formu klasifikačného systému, ktorý napomôže informovať spotrebiteľov o reálnej kvalite poskytovaných hotelových, reštauračných a ostatných služieb cestovného ruchu, umožní spotrebiteľovi lepšie sa orientovať a rozhodnúť, ale zároveň motivuje poskytovateľa služieb cestovného ruchu zlepšovať kvalitu, stanoviť štandardy, ktorý sa majitelia budú musieť a hlavne chcieť snažiť dosiahnuť a udržať.“ Zároveň sa upozorňuje, že vypracovanie takého systému nebude lacné. Takáto definícia je všeobecná a zanecháva podnikateľa v cestovnom ruchu v rozpakoch zastať. Pretože o čo ide?

Švajčiarska kvalita bude aj naša kvalita?

Bývalá generálna riaditeľka Sekcie CR Ivana Magátová mi v roku 2013 prezradila, že sa jej páči nemecký systém kvality. Pre porovnanie uvediem príklad z praxe v jednom kantóne vo Švajčiarsku, kde je legislatíva, ako aj riadenie cestovného ruchu, delegované priamo na kantón (u nás legislatíva delegovaná nie je). Kantón zároveň „garantuje“ kvalitu služieb cestovného ruchu na svojom území. Pýtate sa ako? Na web portáli (v jeho zázemí je on-line metodické pracovisko) zverejňuje všetky možné predpisy, postupy, povinnosti, zodpovednosť, definuje pojmy, dokonca uvádza aj zoznam škôl poskytujúcich štúdium v danej oblasti tak, že ak na portál vstúpi budúci podnikateľ, dozvie sa z neho všetko, čo má urobiť, čo činiť, aby v rámci svojho začínajúceho podnikania mohol ihneď splniť „značku kvality“.

Oveľa ľahšie a jednoduchšie je zriadiť iniciatívu – cluster,

ako to zvyknú robiť Rakúšania napr. v prípade potreby zvýšenia kvality wellness centier. Vypracovali štandardy a priamo spolupracovali s podnikateľmi, pretože už samotná potreba zvýšenia kvality služieb vyžaduje mimoriadne výdavky. Podnikatelia, ktorí chceli a boli pripravení investovať do kvality služieb, vytvorili spolu „národný štandard“ pre wellness hotely. Mimochodom – cluster po splnení svojho cieľa zanikol.

Kto by mal riadiť systém kvality?

Pojem „kvalita“ je spojená s podnikaním a keďže podnikanie v cestovnom ruchu je hospodárska činnosť , nemalo by „riadenie kvality“ garantovať Ministerstvo hospodárstva SR?
V cestovnom ruchu máme však aj iné podnikateľské subjekty podnikajúce napr. vo sfére kúpeľníctva či vidieckeho turizmu i agroturistiky. Či v oblasti poľovníctva i rybárstva, cykloturistiky atď. Aj „štandardy“ týchto poskytovateľov služieb by mali byť súčasťou jednotného národného info systému. Ale ako na to?

Viac k téme „štandardy v kúpeľníctve“ v module

„Riadenie/Na prelome tisícročí“, článok Kúpeľné štandardy.