Zdá sa, že tí, ktorí majú čo do toho hovoriť, nemajú dostatok informácií o území. Myslím tým aj podnikateľov, ktorí v danej turistickej destinácii už pôsobia, pretože práve oni majú čo-to k plánovaným investičným zámerom povedať. Priestor na to majú vytvorený v ich „zázemí“, t.j. cez svoje členstvo v lokálnom/oblastnom či regionálnom združení cestovného ruchu. Každá nová investícia zasahuje do prostredia a ovplyvňuje jeho kvalitu. Pretože platí, pokiaľ raz vedie do cieľového miesta cesta, autobusy či autá už nikto nezastaví. Parkovať budú aj na poli.

Už dlhé roky zisťujem, že chýbajú

„štandardy návštevnosti“.

V období socializmu (mojich študentských rokov) platil limit 0,5 osoby na 1 ha …. plochy, pričom tento limit sa v niektorých strediskách cestovného ruchu prekračoval až na 2,5 osoby na 1 ha. Pritom ďalšími rozhodujúcimi štandardami je mnoho ďalších limitov, či už vo vzťahu k vode, odpadu či kanalizácii.

V minulosti sprevádzajúc zahraničného hosťa, ktorý pracoval v oblasti životného prostredia v OECD, som ho doviedla do Tatranskej Lomnice tvrdiac, že tak dobrý vzduch nemajú ani v Alpách. Pri dolnej stanici lanovky povedal:

„Vzduch je tu vynikajúci ale pohľad na devastované okolie zničujúci.“

Bol to signál, že sme niečo nezvládli. Tatry (Nízke či Vysoké, slovenská či poľská časť) majú síce predpoklady pre dlhodobý zimný cestovný ruch, ale vzhľadom na vývoj počasia (otepľovanie, ktoré podľa predpokladov oteplí hlavne noci), je rizikom stavať budúcnosť len „na snehu“. Jeho istota tlačí podnikateľov neustále do vyšších výšok, resp. ešte zdanlivo „voľné“ hektáre lesa severných svahov Nízkych Tatier (pre predpoklad dlhšieho udržania snehovej pokrývky) lákajú ďalších investorov.

Ako sa zdá, systém riadenia v tejto oblasti nefunguje. Regionalizácia, následkyňa Rajonizácie, nemá žiadnu legislatívnu silu. Otázkou je, či vôbec poskytuje pre potreby rozvoja cestovného ruchu

dostatočné informácie o území

tak, aby bolo zabezpečené riadne riadenie regionálneho rozvoja cestovného ruchu, a to tak na horizontálnej či vertikálnej úrovni štátneho i samosprávneho riadenia. Informačný a riadiaci systém regionálneho rozvoja cestovného ruchu by mal byť transparentný a integrovaný do jedného celku tak, aby z jedného konca republiky bolo vidieť čo sa deje na druhom konci republiky, pretože len to dáva možnosť zodpovedným včas zasiahnuť a odvrátiť prípadnú skazu, teda negatívny vplyv na životné prostredie.

Slovensko je malá a z 2/3 hornatá krajina. V porovnaní s Nemeckom má veľa lesov. Ako „Horné Uhry“ má oveľa viac historických pamiatok ako samotné Maďarsko. Ale má takmer zničenú ľudovú kultúru v porovnaní so Švajčiarskom. Má nevyvinutý organizačný systém regionálneho riadenia cestovného ruchu v porovnaní s Rakúskom. Máme nezvyčajné množstvo minerálnych prameňov. To, na čom môžeme stavať aj v budúcnosti, je poskytnúť návštevníkom „dobrý vzduch“ , relax a zážitok v kvalitnom životnom prostredí. Ale ako na to?