Sloboda pohybu služieb cestovného ruchu na území členských štátov EÚ

Členské štáty EÚ sa tešia 4 základným slobodám: sloboda pohybu osôb, sloboda pohybu kapitálu, sloboda pohybu tovaru a sloboda pohybu služieb. Stupeň týchto slobôd sa navzájom líši a časovo kolíše (posledne napr. v závislosti na Corona kríze). V roku 2015 uznesením najvyšších orgánov EÚ

došlo k „otvoreniu“ hraníc aj pre služby cestovného ruchu,

ktoré pre Severnú Ameriku je už dávno zvyklosťou. Práve vďaka „voľnému pohybu služieb cestovného ruchu“ sa v Amerike veľmi rýchle rozvíjala letecká doprava, čo vytvorilo predpoklady nielen pre výrobu lietadiel, ale aj pre rýchly rozvoj rezervačných systémov predaja –nielen leteniek, ale aj s cestovaním spojenom prenájme áut či rezervácií ubytovania.Otvorenie hraníc pre voľný pohyb služieb cestovného ruchu v rámci EÚ vyžadovalo

zjednotenie ochrany spotrebiteľa, v tom cestujúceho,

na celom jej území, pričom sa týmto zámerom, samozrejme, očakávali prínosy v hospodárskej oblasti. Počas celej doby – od prípravy až po schválenie, som sledovala on-line proces tvorby „Smernice EP a EK č. 2015/2302 „o balíkoch cestovných služieb, spojených cestovných službách, niektorých podmienok podnikania v cestovnom ruchu a o zmene doplnení niektorých zákonov“. Následne bolo zaujímavé sledovať aj chovanie jednotlivých štátov pri jej aplikácii. Poľsko, napríklad, aplikovalo smernicu takmer v jej doslovnom preklade, pričom u nás, v SR, sme akoby nepochopili, že sa otvorili hranice pre „neviditeľný vývoz“ , t.j. príchod turistov zo zahraničia k nám. Lobbystické skupiny začali zaslepené egoistické súboje typické pre národný kapitalizmus o zvýhodnení podmienok pre „vývoz našich turistov“, t.j. vycestovanie našich turistov do zahraničia.

Nereagovali sme na technologickú revolúciu, ktorá tento krok EÚ vyvolala,

čím sme si pred vlastným nosom sami zatvorili dvere a možnosť efektívnejšie popracovať na zvýšení objemov incomingu, t.j. „neviditeľného vývozu“, ktorý má pre naše hospodárstvo oveľa vyšší prínos ako vycestovania našich občanov do zahraničia.

Naša krajina má zanedbanú odbytovú sieť a podnikatelia málo skúsenosti v rozvíjaní zahraničného obchodu so službami cestovného ruchu. Ešte stále sme neprekonali negatíva našej minulosti, kedy v zahraničnom obchode mohli podnikať len vybrané podniky so súhlasom Federálneho ministerstva zahraničného obchodu. V zahraničnom obchode so službami cestovného ruchu platila od roku 1976 nižšia právna norma – vyhláška, ktorá dovoľovala uzatvorenie kúpno-predajných zmlúv na základe dohody. S tým sa viazali v praxi bežné obchodné nástroje, napr. voucherová zmluva. Každý tento termín poznal, ale len málo ľudí rozoznali jej vnútorný obsah. Tak sa stalo, že tí podnikatelia, ktorí poznali jej názov, konali v rozpore s obsahom tejto zmluvy. Tak po páde železnej opony sa začal bolestivý proces samopoznávania trhových nástrojov… čo napokon viedlo prednostnej špecializácii na organizovanie zahraničných zájazdov pre našich občanov.

IT revolúcia priniesla globálnym hráčom

mnohé výhody práve cez možnosť štandardizovaného predaja, ktorým sa dosahujú oveľa vyššie zisky pri relatívne nízkych nákladoch. Navyše „svetovosť“ poniektorých našich občanov viedla k prednostnému využívaniu týchto globálnych hráčov pri obstarávaní služieb, dokonca aj napríklad ubytovania na našom území. Tým do zahraničia odtiekla obchodná marža (dnes zdanená na našom území ale nešťastným spôsobom), čo znova vedie len k ochudobeniu domáceho trhu. Tým poskytovatelia ubytovacích služieb sú v oblasti predaja menej efektívni, čím na strane druhej si sami kladú polená pre zostavenie lepšej cenovej politiky. Výsledkom je, že domáci hostia sa čudujú pri porovnávaní cenovej úrovne služieb čerpaných u nás doma a v zahraničí.
O chybách, ktoré robia hlavní účastníci „kapitálového trhu“(preto kapitalizmus) nie je teraz reč. Reč je

o správnej aplikácii európskej smernice do slovenských legislatívnych noriem.

Zákon bol schválený v slovenskom parlamente bez jedinej zmeny – zákon č. 170/2018 Zb. o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu.